Baletní panorama Pavla Juráše

11. 5. 2015 / Napsali o nás
V sobotu 2. mája sa konala premiéra baletu Spartakus na scéne Moravského divadla Olomouc pre druhé obsadenie, ktoré sa na rad dostalo až teraz (premiéra 6. marca). Nemôžem si pomôcť, ale už niekoľkokrát divadelná prax dala za pravdu, že mimo premiérových večerov sa na scéne odohráva veľakrát oveľa zaujímavejšie predstavenie. Inscenovať Spartaka na malom javisku s malým súborom je veľký risk, ktorý sa však tentoraz choreografovi Robertovi Baloghovi vyplatil. Predstavenie je kompaktné, logické, divadelne zaujímavé i účinné. Slúži mu ku cti, že priznáva, že vychádza z overenej verzie Yuryho Grigorovicha, na rozdiel od iných inscenácií tohto titulu v Česku, ktoré sprosto kopírovali, ale nepriznali.

Čo spôsobuje radosť u tohto predstavenia? Je vidieť nasadenie a to, ako súbor pracuje. Konečne sa zbor len nepotáca v zákulisí s prázdnymi ornamentálnymi prvkami postmoderny, ale musí preukázať to, čo sa tanečníci učia osem rokov v škole a čo opakujú denne na tréningu. Je úžasné vidieť na malej ploche silu a energiu tancujúceho zboru, ktorý musí skákať, v dobrom zmysle povedané sa hýbať a makať. V isto neľahkých prevádzkových podmienkach regionálneho divadla ako je Olomouc, sa podarilo Baloghovi vybudovať veľmi sympatický pánsky ansámbel. Páni sú si podobní výškou (na rozdiel od divadiel doma, kde dominujú malí Taliani a podobne) a silou nasadenia každého jedného, pretože v malom obsadení sa na rozdiel od veľkých divadiel s veľkým corps de ballet nemajú kam schovať dokážu nadchnúť. Scénografia slúži divákovi k orientácii a aj tomu menej zdatnému umne našepkáva čo potrebuje vedieť. V réžii určité medzery sú, ale nech, veď môžu byť súčasťou inscenačnej licencie. Čo je ale fantastické, vedľa dobre tancujúceho zboru je vynikajúci výkon orchestra (dirigent Tomáš Hanák), ktorý šikovne pracuje s akustikou malého divadla, ale nenecháva sa strhnúť len ku okázalému zvuku, ktorý je v takomto malom priestore ľahké u Chačaturjana vytvoriť, ale stavia na kontraste a poézii sólových pasáží. Na to, že už od premiéry nejaký ten piatok utiekol, hrajú stále intonačne čisto, technicky, sledujú dirigenta, ctia tempo a muzicírujú. A tretím kladom je oné druhé obsadenie.

Hosťujúci člen Národného divadla Brno Uladzimir Ivanou predviedol v titulnej postave výkon hodný veľkej scény. Nielenže tanečník je skúsený praktik, ktorý nemá limity v technike, ale umne si vie poradiť so záludnosťami malého javiska. Napriek nedostatku miesta sú jeho skoky rovnako vysoké a dlhé ako na veľkej scéne, jeho koncentrácia na detail nezaostáva za budovaním jednotlivých variácií či obrazov. Asi po dlhej dobe na tejto scéne mohli vidieť diváci také krásne grand jeté, double cabriole vo variácii, špičkové entrelacé a ďalšie vzrušujúce, perfektne zatancované prvky. Ivanou navyše veľmi muzikálne tancuje a veľmi úprimne stvárňuje postavu aj ako vodcu otrokov, aj ako muža zamilovaného. Jeho otvorenosť a emocionálna linka sú veľkou devízou, ktorá tiahne inscenáciu dopredu. Koncentrovaný tanečník dokonale rozkrýva jednotlivé záchvevy a zastavenia s dôrazom na detail i gesto, ale neuniká mu ani celková linka, ktorá graduje k finále.

Životnú rolu po jeho boku našla Irina Laptěva. Nepochybne ju tanečník, ktorý vie čo tancuje, aj prečo, čo cíti a ako to vyjadriť, posunul v jej interpretačnej kariére o milión krokov dopredu. Frýgia je jej životná rola. Tu dokázala uplatniť svoje technické kvality, ktoré v iných tituloch spali, tu dokázala rozohrať spektrum emócií, ktoré v nej driemali. Jej prekrásne ruky v logických port de bras, elegantných aj bôľnych pasážach s krásnymi linkami nôh korunovali jej pôsobivý pohľad do postavy. Po tom, ako ju chaotická komisia Ceny Thálie ignorantsky navrhla na cenu za niečo tak nezmyselné ako Orgovánová víla (ako by k tomu prišli interpreti celovečernej role? – napríklad pani Podařilová), tu je rola, ktorá si zaslúži pozornosť.

Svojim exotickým vzhľadom našla správnu rolu aj Yui Kyotani ako Aegina. Umelkyňa, ktorá sa síce dokáže vzchopiť v klasických tituloch k technickému výkonu, ktorý prekračuje hranice Olomouca, ale tápe vo výraze ako javisková umelkyňa, v roli nenápadnej intrigánky, ktorá sa halí tvárou sfingy a svoje čachre organizuje celkom nebadane, je uveriteľná. Ba čo viac, nie je prvoplánovo vulgárna a trápne erotická, ale zostáva záhadnou erotickou femme fatale, ktorá šetrí svojimi emóciami na verejnosti, aby potajme vykonávala svoje orgie smrti a zmaru. Táto možno z núdze cnosť, že dve sólistky tancujú v predstavení obidve roly, pri premiére boli presne naopak, ukazuje ako vhodné je zameniť stereotypy, ktoré umelcov často v angažmán sprevádzajú. A logicky im podsunúť výzvu, aby sa tvorivo stretli s náročnou úlohou. Ukazuje, aký dôležitý je nestranný pohľad zvonku a borenie zaužívaných stereotypov vo vnútri malého súboru, ktorý pracuje ako väčšia rodina s jasne vyhradenými úlohami. Narušiť toto pohodlie je viac než žiaduce, lebo len tak sa umelci môžu naučiť niečo nové a posunúť sa vo svojom vývoji ďalej. V schopnostiach zboru ukazuje takýto titul, keby sa správne metodicky denne pracovalo, kam by sa tanečníci mohli posunúť. Dva mesiace práce na novom titule nemôžu nahradiť mravenčiu prácu trvalého rozvíjania dispozícií a budovania technickej istoty.

Slabým článkom kvarteta sólistov bol Patryk Mielewczyk. Fakt je to o to smutnejší, že tanečník po svojom nástupe zo školy do súboru v Olomouci vládol výbornou, čistou technikou (všimol som si ho už v jeho prvej premiére v Labuťom jazere a jeho mladícke nasadenie a úprimnosť bez falše herectva ho posunula až k Romeovi. Je výstrahou ostatným, ktorí ľahkovážne v oblasti, ale aj v každom divadle hazardujú so svojim talentom a poslaním. Síce sme videli pozostatky jeho štyroch piruet, ale bohužiaľ lenivosť(?) a chýbajúca disciplína sa teraz jasne ukazuje vo výkone. Za celé predstavenie sa tanečník nedal dokopy; neustále vyvrátený, bez osi, márne zápasiaci s nárokmi choreografie. Kedysi famózny herec, len na pár miestach, keď sa zbavil balvanu náročného tancovania, ktorý gúľal pred sebou, rozohral vzrušujúcu postavu, ktorú Balogh stavia do protiváhy k Spartakovi. Už v zbore sa rysujú minimálne dvaja lepší náhradníci za tanečníka pre túto úlohu. Je zaujímavé vidieť v zboru Moravského divadla Olomouc absolventa Baletnej školy Parížskej opery Marina Louisa Delavauda, ktorý mal v dobe slávneho dokumentu o baletnej škole z roku 2012 sedemnásť rokov.

Javisko ukáže všetko, ukazuje pravdu, ukazuje interpretov, ktorí naň vystupujú ako nahých, hlásali veľkí umelci minulosti. Je to pravda. Sila interpretov, ich nasadenie a talent môžu prekonať aj nástrahy od inscenátorov. Krásne predstavenie, ktorého jedinečná prítomná energia a nasadenie všetkých zúčastnených môže zatieniť aj prvotriedne, avšak technokraticky chladné výkony hviezd Bolšoj baletu na vyblednutom plátne v kine. Keby som písal toto ako samostatnú recenziu, dal by som pokojne 90 percent.

Pavol Juráš

www.operaplus.cz

Opera PLUS, 11.5.2015