Prejavil sa ako výborný hudobný dramaturg, keď sa rozhodol podporiť drámu hudbou Rachmaninova (a neopakovať ako iní stále len Chopina, alebo ísť cestou podivných koláží a úprav, čo ostatne kedysi zabilo jeho slávnu inscenáciu v Národnom divadle pod režijným vedením geniálneho Petra Weigla s mladunkou Dariou Klimentovou a Stanislavom Fečom). Obrovskú odvahu a zmysel pre gradáciu preukázal Balogh tým, že si vybral čo do minutáže ohromne dlhé hudobné plochy, na ktoré staval vyprofilované choreografické tableaux. Scéna v divadle, vidiek v Provence či druhý ples spejú k úžasným finále. Podobne tak adagio 2. symfónie Rachmaninova pre Elyzejský bulvár vytvára také sugestívne pnutie a bôľ, že je až fyzickým utrpením. Druhý ples je výbornou symbiózou medzi krokmi, hudbou a drámou. V extravagantných zdvíhačkách s poletujúcim zborom sa odohráva vnútorný zápas Armanda a Marguerity, ktorý vyvrcholí zaplatením dlhu za čas kurtizány. Podobne ako v prípade kauzy pražský Luskáčik i bratislavský Nižinskij, aj Dáma s kaméliami je chef-d’œuvre, magnetický titul priťahujúci individuálnu až nevyhnutnú predstavu o tom, čo má či nemá obsahovať. Mimoriadnu javiskovú pravdivosť preukázala milenecká dvojica Irina Laptěva a Lukáš Cenek.

Laptěva nezahodila jediné miesto, kedy sa mohla ponoriť do charakteru Marguerity a rozvinúť ho, a s Cenkom ju spája akési mimoprahové súznenie. Miesto, kedy sa zmaže hranica medzi javiskom, hraním a divákom, je napríklad drobný detail, keď sa formujú rady pre unisono pasáž na plese a Cenek pohľadom zozadu (akoby v náhlej inšpirácii) prepichne Margueritu v páre s barónom a Laptěva intuitívne cítiac ten stravujúci pohľad na zlomok sekundy ustrnie. Podobných miest je viac. Laptěva navyše disponuje krásnym zjavom a technikou, ktorú si udržuje. Neupadá do priemeru regionálnej scény, ale ukazuje krásne nohy a prácu chodidiel. Cenek vedľa evidentne staršej baleríny ako mladý, romantický a sentimentálny mladíček, ktorý nepozná tragédiu života, sa na vlastných chybách vo vzťahu učí, čo je to život. Senzitívny a melancholický charakter tanečníkovi svedčí, pretože nie je a priori lyrický typ, ale je to typ herecko-tanečný, ktorý buduje charakter a dokáže postavu rozkryť. Výborný je pánsky corps de ballet. Páni sa neboja skákať, fyzicky rozvinúť choreografiu. Taliani (Leopoldo Guadagno, Domenico Piscopo), Francúz (Marin Louis Delavaud), Angličania (Paul Oliver, Isaac Cohen) s dobrými a nadpriemernými dispozíciami nadšene tancujú.

Pochvalu si zaslúži aj orchester, ktorý s nutnou dávkou patetického a drásajúceho muzicírovania pod taktovou Tomáša Hanáka hrá emotívne skladby. Krása sláčikov a pomalá veta Rachmaninovej symfónie majú také rozpätie, že ani Gennady Rozhdestvensky by sa hanbiť nemusel za orchester olomouckého divadla. Veľký – ako sa dnes rado hovorí – „rešpekt“ si zaslúži fakt, že celé predstavenie sprevádza koncertná klaviristka Alice Rajnohová (alt. Marie Šumníková) a nič nie je z magnetofónu. Strhujúca Laptěva až do konca autenticky a pravdivo buduje postavu Marguerity a v záverečnej scéne umierania rozkrýva široký diapazón svojho talentu. Posledné zvyšky energie ako umierajúca vkladá do zápasu o pozemské bytie, aby ešte raz stretla svoju lásku. Balerína vie bez námahy správne postaviť učebnicové arabesky či atittudy, má vysoký skok, a čo je pre takúto rolu najdôležitejšie, má dušu a hlboký ponor do emocionálneho sveta, ktorý dokáže zdieľať s publikom. To je v takomto rodinnom, malom divadle, ako je hľadisko Moravského divadla v Olomouci, to najdôležitejšie a pre diváka nepochybne najkrajšie. Byť blízko aktérom príbehu a drámy, vidieť ich herectvo ako v kamere, a toto obsadenie nemá o nádherné miesta núdzu.

Pavol Juráš

operaplus.cz